Fašistické a vojnové režimy
Stránka SSCIT a MVSR o vojnových zločineských režimoch na území SR
Aktuálny jazyk: SK | EN DE HU |
Vítajte návštevník | Prihlásenie Nový užívateľ
Skip Navigation Links
||
S.S.C.I.T.
||
Prihlásenie
|
W.V.C.
E.U.C.
eLearning
Download
Vojnové režimy
Network Work
|
Hľadanie
|
Sponzori
Partneri
|
RSS Feed
Ponuka (NF-MVSR)

Skip Navigation Links
Vojnové režimy
Aktuality
Diktátorské režimy
Boľševizmus a fašizmus
Slovenská republika
HistóriaExpand História
FašizmusExpand Fašizmus
KomunizmusExpand Komunizmus
Zverstvá fašizmuExpand Zverstvá fašizmu
FotogalérieExpand Fotogalérie
Základné pojmy
Pre súčasnosť
SÚTAŽEExpand SÚTAŽE
Kontakt

Skip Navigation Links
Naše Projekty
W.V.C.
E.U.C.
V.Z.O.
Vojnové režimy
Europe Direct RS
PGM
PI2G

Skip Navigation Links
Iné Linky
Ministerstvá SRExpand Ministerstvá SR
ZoznamyExpand Zoznamy
Iné LinkyExpand Iné Linky
IT VývojExpand IT Vývoj
XRlc Development

Digital Education, využite možnosti kvalitného, moderného vzdelávania.

Info z Wikipedie
Holokaust (gréc. holokauston – zápalná obeť alebo celopal, náboženská obeť, ktorá sa celá spáli) je označenie pre systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Vo vzťahu k vyvražďovaniu Židov sa používa tiež hebrejský termín šoa (hebr. השואה ha-šoa; zničenie, záhuba).


Deportácia do Chelmno
Autorom termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel (* 1928), ktorý ho použil vo svojom románe Noc (La Nuit, 1958). Slovo šoa, uvedené do spojenia s vyhladzovaním Židov Claudom Lanzmannom v dokumente Shoah (1985) nebolo prijaté, aj keď by lepšie vyjadrovalo skutočnosť.


Buchenwald po oslobodení
Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia prostredníctvom „konečného riešenia židovskej otázky“ (nem. Endlösung der Judenfrage). Holokaustom boli postihnutí taktiež príslušníci niektorých slovanských národov a Rómovia. Terčom likvidácie sa stali taktiež homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov.

Einsatzgruppen
Počas ťaženia na východnom fronte, postupovali za frontom špeciálne nacistické oddiely tzv. Einsatzgruppen, ktoré vraždili Židov, komunistov, komisárov, veliteľov Červenej armády aj celkom obyčajných miestnych obyvateľov na rôznych miestach najmä pomocou strelných zbraní. Po niekoľkých inšpekciách u týchto jednotiek Heinrich Himmler skonštatoval, že takéto spôsoby likvidácie škodia samotným vykonávateľom popráv a spolu so svojimi spolupracovníkmi začal hľadať iné spôsoby vraždenia, ktoré nakoniec vyvrcholili vytvorením koncentračných táborov, kde prebiehala likvidácia pomocou ťažkej práce, prípadne jedovatých plynov. Obeťou Einsatzgruppen bol najmenej milión ľudí.

Koncentračné tábory
Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.


Mapa koncentračných taborov
Po prepadnutí Sovietskeho zväzu 22. júna 1941 nechal Adolf Hitler na území Poľska zriadiť šesť vyhladzovacích táborov:

  • Chełmno (Kulmhof) (8. december 1941 – 17. január 1945, približne 340 000 obetí)
  • Osvienčim (Auschwitz, Oświęcim) – Pôvodný tábor bol zriadený na mieste opustených kasární v apríli 1940, existoval do januára 1945, veliteľom bol Rudolf Höß. Neskôr v roku 1941 sa rozšíril o KL Auschwitz II – Birkenau v neďalekej Brezinke a v roku 1942 nasledoval KL Auschwitz III v Monowiciach. Počet obetí je odhadovaný na 1 000 000 až 1 500 000. Tábory v Osvienčime a Brezinke sú dnes prístupné verejnosti.
  • Majdanok (pri Lubline) (júl 1941 – júl 1944, 78 000 až 360 000 obetí)
  • Bełżec (marec 1942 – jún 1943, 436 000 obetí)
  • Sobibór (máj 1942 – október 1943, 260 000 obetí)
  • Treblinka (júl 1942 – október 1943, najmenej 700 000 obetí, možno však až okolo 1 000 000)
Vyhladzovacie tábory prežilo 8 103 väzňov.

Spochybňovanie a popieranie holokaustu
Holokaust je často terčom spochybňovania, predovšetkým z radov kritikov štátu Izrael a neonacisticky a antisemitsky zameraných ľudí. V mnohých štátoch sveta je toto hlásanie teórie tzv. Osvienčimskej lži hodnotené ako trestný čin. Historický revizionizmus sa snaží spochybňovať holokaust vedeckými metódami.

Konštruktér Fred A. Leuchter vo svojom posudku tvrdí, že udávané počty popravených pomocou Zyklonu B sú príliš vysoké a technicky nezvládnuteľné. Okrem toho tvrdí, že v táboroch nebolo k dispozícii médium na spaľovanie, ako napríklad plyn.(Táto správa bola už niekoľkokrát vedecky vyvrátená. Kritici jej taktiež vyčítajú, že bola vypracovaná na objednávku iného revizionistu – Ernsta Zündela (zaplatil za ňu 35 000 USD). Germar Rudolf (toho času väznený v USA, zatykač je neho vydaný aj v Spojenom kráľovstve a Nemecku) na to predkladá výsledky svojich analýz, podľa ktorých vzorky odobraté z údajných popravných priestorov neobsahujú kyanid a odvodzuje z toho, že vyhladzovanie Židov Cyklonom B nikdy neprebehlo. Jeho práca bola odmietnutá.

20. februára 2006 bol vo Viedni odsúdený britský kontroverzný historik David Irving za popieranie holokaustu na tri roky väzenia.

Rasová otázka
Ničenie Židov malo predovšetkým hospodárske príčiny. Nacisti sa tak najkratšou cestou zmocňovali dôležitých hospodárskych a politických pozícií, ktoré boli obsadené Židmi. Nacisti lúpením zhromažďovali kapitál potrebný pre svoje ďalšie ciele. Samostatnú skupinu tvorili Rómovia. Hoci boli sami systematicky ničení, mnohí z nich opovrhovali Židmi, pretože Rómovia sa považovali za príbuzných s nordickou rasou. Zvláštnu skupinu takzvanej čistej rasy tvorili esesáci sami. Často zabúdali na čistotu nordickej rasy tým, že sa zamilovávali do Židoviek. Mnohí z nich za to zaplatili svojim životom. Značná časť esesákov pochádzala tiež z krajín, ktoré obsadili nacisti. Podľa nemeckého branného zákona na ktorom velenie Wehrmachtu tvrdo trvalo nemohol Himmler verbovať príslušníkov SS v Nemecku. Riešenie našiel u príslušníkov nemeckých menšín v okolitých krajinách, alebo vo verbovaní nezletilých, ktorí ešte nepodliehali brannému zákonu, napr. príslušníci 12 tankovej divízie SS Hitlerjugend. Všetci nemeckí príslušníci krajín bojujúcich na strane Nemecka boli členovia SS. Títo zradcovia vlastných národov často nevedeli ani dobre po nemecky. V druhej polovici vojny boli do SS verbovaní všetci bez ohľadu na národnostný pôvod. Existovala divízia SS Handžar zložená z príslušnikov bosnianskych moslimov, divízia SS Galicien z radov ukrajinských nacionalistov, SS Viking zložená zo škandinávcov, SS Tatra z radov slovenských nemcov, 18. tanková divízia SS Horst Wesel z maďarských nemcov, litovská, lotyšská, valónska, francúzska, španielska. Himmler sa dokonca pokúsil zorganizovať jednotku zloženú z britských vojnových zajatcov, ale prihlásilo sa iba 50 dobrovoľníkov. Nacisti ich vernosť nacistickej ideológii posudzovali len podľa ich surovosti s akou vystupovali proti zajatcom. Ich nenávisť voči väzňom vyvrcholila v antisemitizmus najhrubšieho zrna. Podľa obžaloby proti štyridsiatim osvienčimským vojnovým zločincom, ktorí boli súdení v decembri 1947 najvyšším národným tribunálom v Krakove bolo dokázané, že ničenie Židov bolo vykonané neslýchaným barbarským spôsobom a nacisti pritom ulúpili majetok obrovskej hodnoty. Napríklad v období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov. Mŕtvolám žien boli ostrihané vlasy a tie boli v množstve asi 60 000 kilogramov poslané do Nemecka. Hmotnosť zubotechnického zlata vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka sa odhaduje na 6 000 kilogramov. Autori knihy Továrna na smrt v doslove knihy píšu: „Touto knihou, týmto svedectvom sa vyrovnávame s nedávnou minulosťou, ktorej posledné roky, tie najhoršie, sme prežili v prekliatom osvienčimskom svete, vo svete najväčšej ľudskej zvrhlosti a zločinného vraždenia. Dva roky sme videli vo dne v noci plameň a dym z komínov, počuli sme nárek a krik nevinných žien a detí a dýchali sme vzduch otrávený zápachom z ľudských kostí a z ľudského mäsa.“

Transporty Židov zo Slovenska
Zo Slovenska boli deportácie vykonané v troch etapách.
  • 1. etapa: marec až apríl 1942, deportovaní boli práceschopní muži a ženy slobodní, bez rodinných príslušníkov vo veku 16 až 35 rokov v celkovom počte asi 17 000 osôb.
  • 2. etapa: apríl až august 1942, rodiny a rodinní príslušníci z prvých transportov v počte asi 35 000 osôb.
  • 3. etapa:september až október 1944, slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní v počte asi 13 692 osôb.
Deportácie boli vykonávané zo sústreďovacích stredísk, ktoré boli vytvorené v týchto slovenských mestách:

  • Bratislava - počet odtransportovaných osôb 1 969.
  • Dunajská Streda - počet odtransportovaných osôb 8 000.
  • Komárno - počet odtransportovaných osôb 8 000.
  • Košice - počet odtransportovaných osôb 12 000.
  • Levice - počet odtransportovaných osôb 4 000.
  • Nové Zámky - počet odtransportovaných osôb 7 000.
  • Poprad - počet odtransportovaných osôb 3 000.
  • Sereď - počet odtransportovaných osôb 9 021.
  • Žilina - počet odtransportovaných osôb 12 702.
Celkom bolo deportovaných 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkom 348 osôb.

Pokusy na živých ľuďoch
Podľa podrobných údajov väzenkyne číslo 1818, ktorou bola Sylvia Friedemanová z Prešova, sa v bloku číslo 10 v Osvienčime I konali pokusy v sterilizácii a umelom oplodňovaní na mužoch aj ženách. Pokusy sa začali 18.decembra 1943 na asi 350 mladých ženách, prevážne holandských a gréckych Židovkách. Ženám vstrekovali do delohy jodipidin a hneď po vstreknutí robili röntgenové snímky. Tieto pokusy opakovali viackrát. Ženy dostávali po každom vstrekovaní vysoké horúčky, zápaly vaječníkov, veľké bolesti a kŕče, ktoré často končili upadnutím do bezvedomia. Potom všetkým ženám vybrali jeden alebo obidva vaječníky. Ženám boli odstraňované aj časti pohlavných orgánov. Pokusy riadil Dr. Wirths, šéflekár osvienčimských táborov.Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a oberscharführer Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorý bol do Osvienčima deportovaný z Holandska. V máji 1944 bol zastrelený. Profesori a lekári, ktorí sa na pokusoch podieľali sa netajili tým, že cieľom pokusov je pripraviť sterilizáciu európskych neárijských národov, ktorú chceli uplatňovať po skončení vojny.


Prehľadávanie:
Live | Google

Funkcie stránky
None

Darujte 2%!
Rozhodnite sami a darujte 2% z vašej zaplatenej dene.
Ďalšie informácie

Speech web

Start TTS

Ďalšie info...

Support program
Pomôžte nám a podporte pripravovaný grantový systém pre oblasť IKT a kybernetiky!
Ďalšie informácie

Vzdelávanie
Všeobecné pojmy
Počítačové prostredie
Spracovanie textu
Tabuľový kalkulátor
Tvorba webu
Ďalšie informácie


Dnes je:
26. 5. 2019
.
Kontaktujte nás Upravte svoj profil Ochrana osobných údajov Podmienky používania S.S.C.I.T.
Posledná aktualizácia: 7/22/2009 11:27:28 PM
471E12A0-FE3C-4ee2-A3EF-FB83AFA57461